Sme ľudia(?)

…očividne sa blíži koniec ďalšej éry v našej národnej futbalovej reprezentácii. Ďalší pokus, či skôr experiment s duom Stanislav Griga & Michal Hipp (tzv. Gripp) nevyšiel, nepohli sme sa ďalej od vymenovania tejto dvojice spred roka, nepohli sme sa ďalej od druhej polovice vládnutia Vladimíra Weissa st., výsledkovo a čo je najhoršie, ani herne. Bol som jeden z tých ľudí, ktorí sa nevedeli dočkať konca Weissa na reprezentačnej lavičke a to nie pre výsledky našich futbalistov v kvalifikácii na ME 2012, ale najmä pre herný systém a charakterové vlastnosti vtedajšieho lídra lavičky. „Strednostupňová“ arogancia Weissa st. voči ľuďom navôkol, od novinárov (neberúc do úvahy kompetentnosť, fundovanosť a poplatnosť mainstreamových „odborníkov“) až po obyčajných fanúšikov, keď sa pasoval do úlohy človeka s patentom na pravdu a správne rozhodnutia bez najmenšej sebareflexie. Renomé si pokazil jednoznačne sám, hoci mu nepridalo na popularite zverejnenie platu, aký mu zabezpečil vtedajší prezident SFZ Laurinec, ktorý bol sám o sebe katastrofou, resp. jednou menšou skladačkou z mozaiky dekadencie spoločnosti na Slovensku. Po úžasných výsledkoch, ktoré dosiahli futbalisti za prvé roky jeho práce na reprezentačnej lavičke, za ktoré okrem obligátnej zhode okolností (šťastena), mohol práve on ako skvelý tréner a motivátor. Po jeho konci väčšina odbornej a fanúšikovskej obce s vierou dúfala v zmenu k lepšiemu hernému prejavu, návratu opôr, teda k návratu ich uvedomenia, myslenia, prozaicky.. návrat na zem. Podpísanie Grigu s Hippom po neúspešnom lanárení Pavla Vrbu z Plzne sa javilo ako najrozumnejšie riešenie, hoci ich dvoj-vláda nebola práve konvenčným riešením a najmä u odborníkov sa tento nápad nestretol v zhode. Čakala sa zmena systému práce, aj keď oklieštená na obdobie niekoľkých dní na zrazoch pred zápasmi. Možno sizyfovská práca, ale ich predchodca, kým ho ego nedobehlo, úlohu plnil. Výsledok? Kopa floskulí pred zápasom a realita je iná. 12 zápasov (6 prípravných a 6 kvalifikačných), vyhrali sme len trikrát, 5 prehier, zvyšok remízy, z toho dvakrát s priemernou Litvou a naposledy s amatérmi z Lichtenštajnska… To všetko zaobaliť do špinavej handry výkonov proti Čechom, proti spomínanej Litve, či Belgicku, kde sa počet výkričníkov zvyšoval a na záver to najhoršie, posledný výkon proti Lichtenštajncom. Podľa mňa ďalší výkričník nepribudol, výkričník nahradila bodka, definitíva, záverečná… Už raz sme vo výkonnostnom a výsledkovom bahne boli, za trénera Jána Kociana, po ktorom vyšlo slnko v podobe Weissa st., niečo sa opäť zmeniť musí a celý káder hráčov vymeniť je nereálne. Napriek fundovanosti oboch trénerov (hoci nikdy som neuveril, že večný asistent Hipp bol plnohodnotným rovnocenným trénerom a nielen poskokom a „stavačom“ kužeľov na tréningoch…) už šancí dostali viac ako dosť. Pokiaľ tréner Griga hovorí, ako tréneri nepochybili, ako hráčov dostatočne pripravili na zápasy, potom hráči trénerov nerešpektujú. Pokiaľ ich rešpektujú, potom ich zrejme na zápasy, najmä na ten posledný, asi dobre nepripravili. Druhá vec je, či zápasy vedome, či podvedome sabotujú hráči. Ako je možné, že alternatívny kapitán Hamšík, hviezda talianskej ligy, má problém s amatérmi z maličkého kniežatstva? Konkrétne uňho je výkonnostná otázka v repre dlhodobého charakteru, ale to sme asi späť pri tréneroch, ktorí nedokážu nastaviť systém hry tak, aby jeho hviezda mohla zažiariť. Nechcem sa rozpísať o tom, ako tvrdošijne trvajú na naoko defenzívnejšom systéme s jedným útočníkom a pod., to nechám na odborníkov a internetových diletantov, ale keď niečo permanentne nejde tak, potom to urobím onak, logicky. Tak teda čo ďalej?

…momentálne sa núka asi jediná cesta, z núdze. Vrba je momentálne zrejme pasé, na kvalitného zahraničného trénera si prezident SFZ Ján Kováčik peniaze asi vyhodiť nedovolí, pri toľkých finančných stratách, dlhoch, ekonomickej mizérii v republike, kde profesionálni hráči musia hrať na zrúcaninách a nie na tých z čias Uhorska. Meno je kontroverzné, až priveľmi, ale už horšie to byť nemôže. Ján Kozák st. je veľký odborník, ešte väčší motivátor, dostane z hráčov aj to, čo v nich nie je. Niektorých možno urazí, oni pod jeho vedením hrať odmietnu, ale stojí to zato! Problém skôr vidím v jeho verbálnom prejave a v emóciách, jeho expresívnosť poznajú za hranicami. Popália sa na ňom mnohí, on sa na mnohých popáli. Ale prinesie v súčasnom stave tú správnu autokraciu. Je tu teda isté riziko pokazenia reputácie v zahraničných futbalových a novinárskych kruhoch, ale nestojí to riziko za to? Stojí!