Sme ľudia(?)

…tento príspevok píšem s odstupom cca 2 týždňov od istej, trochu nepríjemnej, udalosti, odstup kvôli pragmatizmu, vecne, s ratiom, takmer vždy sa chcem vyhnúť premršteným emóciám. Osobné skúsenosti ma presvedčili o tom, že sa neoplatí nad problémom spôsobeným druhou stranou prižmúriť oči, preglgnúť, kývnuť nad tým rukou. Treba to riešiť. Rázne, ale s chladnou hlavou. Aj „obyčajný” človek môže mať väčšiu moc, než si niekto môže myslieť. Konať dobro sa oplatí, či už veríte na karmu, alebo nie, a má ho mať vo svojom registri každá charakterná osoba, ale zlo nečaká na prvotný podnet, udrie kedykoľvek, v tomto prípade dobro = spravodlivosť. Stačí byť v práve..

…zrejme to zažila väčšina z nás, arogancia veľmi malých ľudí (myslené charakterovo), takých, ktorí nám majú pomáhať s korektným vystupovaním, keďže ich práca je spojená s komunikáciou. Drzosť a hulvátstvo vodiča MHD v našom najstaršom meste ma priviedlo k aktivite voči jeho konaniu. Bol ľahostajný k vete o nahlásení jeho osoby zamestnávateľovi. Výsledok? Osobné ospravedlnenie sa aj v mene dopravného podniku a napomenutie vodiča.. Neprivierajme oči pred skrivodlivosťou, konajme! Nie v štýle srdce – jazyk, čo by mohlo vec eventuálne zhoršiť, s pokojom, eleganciou, pokorou. Naštvali nás, naštvime ich! Bolo nám ublížené, ublížime im dvojnásobne tak! Nenabádam k agresii a násiliu, ale iba k spravodlivosti, legálnou cestou. Druhá kapitola v rámci verejnej dopravy sú revízori, zažil som také povýšenectvo, aké si dovolia iba malí ľudia. Týmto pozdravujem revízorku kráčajúcu akoby s 30 kilovým prebytkom svalstva (sbs – revízorka?) spod Zobora so zjavnou „ demenciou” v pohľade (nie, nedala mi pokutu). Nenecháme sa predsa komandovať od takých núl (pre mňa ekvivalent „nízkych” ľudí). Poriadok treba, ale v rámci človečenstva – solidarity. Na druhej strane, kde boh nenadelil.. Prvýkrát som osobný, možno subjektívny, ale nech, akoby povedal majster Štepka – smrdí to človečinou..

…žime si svoj krásny život v skazenom svete, ale myslím pozitívne, konám racionálne. Nežijeme predsa v surrealistickom priestore…