…pejoratívne, hrubo, ale odráža to realitu. Napriek vcelku pozitívnej povahe som vždy bol v presvedčení, že svet je jedno odporné miesto. Prehodnotil som to. Nie svet, ten je predsa krásny, ale ľudia, ktorí v ňom žijú je to, čo si naša planéta nezaslúžila. Nebolo by pre našu planétu najlepšie, aby ľudstvo vyhynulo? Ideálny naivný scenár: odniesť všetky deti a mnoho zvierat na jeden veľký opustený ostrov a nech nás tretia svetová pohltí. USA proti KĽDR, USA resp. Izrael proti Iránu, USA proti Číne, USA proti Rusku.. USA proti Avataru, Mexiko proti Hondurasu.. je to jedno, reálny konflikt prepukne, otázka znie, kto ho začne a kedy. Svet je zrejme na konci istej etapy, vývoja, poukazuje na to mnoho indícií, aspektov zo všetkých kontinentov. Nemám rád vyjadrenia ľudí typu, že ich politika nezaujíma. Vďaka politike a chybných rozhodnutiach mocných žiješ tak, ako žiješ, problémy s existenciou, so zdravím, so vzťahmi, to všetko je politika! Ako vraj vyriekol génius Einstein: „Neviem, ako sa bude bojovať v tretej svetovej vojne, ale vo štvrtej to budú palice a kamene“…
…ľudia sa správajú ako zvery a aj tie si zachovávajú vo vypätých situáciách viac citu k blížnym, než my. Od rodičov mi bolo v emočných situáciách vždy hovorené, aby som sa správal ako človek. Čo je to správať sa ako človek? Všeobecné konvencie nás od narodenia učia schémy, ktoré sa do nás zakorenia. Niečo je vraj ľudské. Takže, pokiaľ budem sviňa (nechcem sa dotknúť svine domácej), budem predsa len človek a bude to ľudské. Normálne. A čo je to normálne? Opäť len zaužívaný nonsens, filozofický pojem, ktorý sme si vytvorili my, ľudia. A tak sa ľudia k sebe správajú ako najhoršie vedia, ubližujú si, trápia sa, nechcú sa navzájom chápať, myslia len na seba, bez súcitu, s úsmevom na tvári a je im jedno, že svojim konaním obrátia blízkemu život naruby. Materiálny svet, kde nám vládnu peniaze. Vládne nám závisť a nenávisť. Žiarlivosť a sebectvo. Klamstvo a bezcitnosť. Sused okradne suseda, kamarát kamaráta. V práci vám to nadriadený znechutí len preto, lebo má v sebe negatívno z osobného života a ego (komplex) ho núti vrátiť všetko „požičané“. Partner/ka vás podrazí, podvádza a vy si myslíte, že máte vedľa seba tú najvernejšiu osobu na svete. Rodina sa už nevie ani stretnúť za jedným stolom. Eventuality v živote každého z nás. A tak ľudia žijú s tým zlom v sebe a prenášajú ho ďalej. Zaslúžime si ranu istoty, sme idioti…
…všetci sa náhlime v jednom stáde a kto aj chce z neho von, vďaka nastavenému systému musí celý život kľučkovať a pokiaľ nejde bývať do zrubu v horách, neunikne. A tak si ničíme životy kvôli bezcenným papierikom a virtuálnym účtom, či neexistujúcim hodnotám čísiel v bankách. Kto nastavil hodnotu peňazí? Človek. Je to až ad absurdum, ako je to fixované v systéme. Paradoxne, v súčasnosti začínam pracovať ako finančný analytik a aj ja sa učím narábať s neexistujúcimi hodnotami. Je vraj kríza, existujú nejaké dlhy, ale kto si tie čísla vymýšľa, kto nastavuje cenu toho, či onoho, kto určuje hodnotu bankoviek? Treba vraj nakupovať zlato, lebo peniaze budú v budúcnosti bezcenné. Ale kto zas vytvorí cenu zlata a na čo niekomu bude, keď peniaze sú bezcenné a ako ho kto využije? Predá? Za čo? Maximálne ako výrobný materiál. Vyrobia sa zo zlata potraviny potrebné pre život? Zatiaľ financie, perspektívne potravinové zdroje treba prerozdeliť do celého sveta. Ako sa vôbec mohlo dopustiť, že na jednom kontinente sa stavajú rôzne fastfoody a centrá na jednej hromade a na druhom umierajú ľudia hladom? Môže byť definícia pojmu „človek“ ekvivalentom k niečomu pozitívnemu? Nechcem sa prezentovať ako nihilista, neuznávam anarchiu, ale ľudstvo by malo začať od základov, každý od seba a tak sa pustiť do opráv systému. Možno nie je neskoro…