…17. novembra na Námestí slobody, odkiaľ sme tiahli k parlamentu a zhromaždenie ukončili pri obrátenej pyramíde ,,nášho“ rozhlasu. Zrejme mnoho ľudí, čo tam neboli, nechceli, resp. chceli ísť, ale vedome, či podvedome si vytvárali alibi k tomu, prečo o protest nejaviť záujem, si povie: ,,a čo som z toho mal“… A moja odpoveď? Mal som z toho minimálne dobrý pocit, pocit akejsi spolupatričnosti, solidarity. Dobrý pocit z väčšiny ľudí, ktorí sa tam zišli pre dobrú vec, pre podporu slušných občanov našej republiky, aj pre poukázanie na sociálne problémy tých, čo sa toho nezúčastnili, pre presvedčenie sa, že len spoločnými silami môžu ľudia aspoň upozorniť na chyby, ktoré nám politickí predstavitelia kopia rad radom. Boli tam starí, mladí, s rôznymi, aj odlišnými, názormi, vierovyznaniami, i orientáciami. Bolo nás tam cca 2000, to, čo avizovali printové médiá, boli ich klasické dezinformácie, ako i poznámky, že sa jedná o akýsi zraz fašistov…
…niekto sa pýtal na konzekvencie zhromaždenia..Je jasné, že ide o beh na dlhé trate, len sa netreba nechať ovplyvňovať tými, ktorí neprinášajú konštruktívnu kritiku a ich úlohou je deštrukcia myšlienok a názorov menej uvedomelých, viac ovplyvniteľných a neinformovaných ľudí. Nejde len o individuality, o rôznych tzv. ľavicových aktivistov, ale predovšetkým o západom vlastnené masmédiá, ktoré vytvárajú pre prostý ľud obraz ekonomicky čoraz viac stabilného štátu, istoty v podobe napredujúcej EÚ, jednoducho – svet je krásny..Svet vie byť vlastným pričinením krásny, ale to, v čom reálne žijeme, je nefalšovaná svetová anarchia, možno nie v pravom význame slova, jedná sa o stupeň vyššiu anarchiu, pre obyčajných ľudí latentnú, ide o diktát tých, ktorých v živote neuvidíme, osobne nestretneme. A skutočnosťou je, že sťažuje sa drvivá väčšina bežných ľudí, mlčiacich ľudí, vyjadrujúcim sa len medzi sebou a pri pive a kávičke.. Nemusím spomínať konkrétne situácie, nízke platy – vysoké ceny, podmienky žitia mladých rodín, dôchodky, atď. Je na nás, či sa tomu naozaj chceme permanentne podriaďovať, rezignovať a byť zo svojej životnej situácie v hlbokom marazme, alebo sa aspoň začneme zaujímať o problematiku a jej eventuálnu zmenu, z vlastnej iniciatívy, pre seba, pre svojich blízkych, pre potomkov, niekde sa predsa začať musí..Buďme ľudia…